Keď sa dnes pozriem na svoje obrazy zavesené na výstave, niekedy si spomeniem na úplný začiatok.
Nemala som výtvarné vzdelanie.
Nemala som za sebou umeleckú školu.
Nemala som vlastný ateliér.
A úprimne, ani som netušila, kam maľovanie raz povedie.
Mala som iba chuť tvoriť.
Začala som sama. Skúšala som farby, techniky, robila chyby, premaľovávala veci, ktoré sa mi nepodarili, a postupne som sa učila.
Obraz po obraze.
A možno práve preto má pre mňa dnes pohľad na obraz visiaci na výstave úplne iný význam.
Pre návštevníka je to hotové dielo.
Ja za ním vidím celú cestu.
A nemyslím iba cestu jedného obrazu.
Vidím aj cestu človeka, ktorému kedysi niekto povedal, že keď nie je akademický maliar, nemôže očakávať, že raz bude svoje obrazy vystavovať.
A nebola to jediná vec, ktorú som počas tejto cesty počula.
Keď som začínala maľovať krajinky, našli sa ľudia, ktorí mi hovorili:
„Krajinka je jedna vec. Ale portréty? Tie maľovať nebudeš vedieť.“
Možno to poznáte aj zo svojho života.
Začnete robiť niečo nové a veľmi rýchlo sa objaví niekto, kto vám vysvetlí, prečo vám to nepôjde.
A problém nie je v tom, že to povedia.
Problém nastane vtedy, keď tomu uveríte.
Pretože keby som počúvala všetkých ľudí, ktorí mi počas života hovorili, čo nedokážem, pravdepodobne by som dnes nemaľovala.
Možno by nevznikol ani jeden z obrazov, ktoré teraz vidíte.
Nevystavovala by som ich.
A keby som rovnakým spôsobom pristupovala k športu, pravdepodobne by som nikdy nevyhrala ani jednu súťaž.
Jednu vec ma totiž šport naučil veľmi dobre.
Nevzdávať sa iba preto, že výsledok nepríde okamžite.
A presne túto vlastnosť som si neskôr preniesla aj do maľovania.
Takže dnes vás nechcem zobrať iba na cestu jedného obrazu od prázdneho plátna po vernisáž.
Chcem vám ukázať aj druhú cestu.
Cestu od:
„Toto asi nedokážem.“
cez:
„Skúsim to.“
až po:
„Dokázala som to.“
PRÁZDNE PLÁTNO
Každý obraz u mňa začína rovnako.
Prázdnym plátnom.
A mám na ňom rada jednu vec.
Prázdne plátno ešte nevie, čo dokážete a čo nedokážete.
Nehodnotí vás.
Nepýta sa vás, akú školu ste vyštudovali.
Nepýta si diplom.
Nezaujíma ho, koľko máte rokov ani kedy ste začali.
Jednoducho čaká na prvý ťah štetcom.
A možno práve preto mi je táto myšlienka taká blízka.
Keď som začala maľovať, nemala som umelecké vzdelanie.
Učila som sa sama.
Skúšala som.
Pozerala.
Premýšľala.
Maľovala.
Niečo sa podarilo.
Niečo vôbec.
A potom som to skúsila znova.
Na začiatku samozrejme moje obrazy nevyzerali ako tie dnešné.
A ani nemali.
Dnes máme zvláštnu tendenciu porovnávať svoj prvý pokus s niečím, čomu sa niekto venuje desať alebo dvadsať rokov.
A potom sme sklamaní, že nie sme dostatočne dobrí.
Lenže človek, ktorého dnes obdivujete, mal tiež niekedy svoj prvý deň.
Svoj prvý tréning.
Prvý obraz.
Prvého klienta.
Prvú chybu.
Rozdiel je často iba v tom, že pokračoval.
KEĎ NEMÁTE IDEÁLNE PODMIENKY
Často počúvam:
„Začnem, keď budem mať viac času.“
„Začnem, keď budem mať lepšie vybavenie.“
„Začnem, keď budem mať vhodný priestor.“
„Začnem, keď budem pripravená.“
Ja som nezačínala vo veľkom krásnom ateliéri.
Nemala som dokonalé podmienky.
Začala som s tým, čo som mala.
A dnes si uvedomujem, aké dôležité to bolo.
Pretože keby som čakala na ideálne podmienky, možno by som nezačala nikdy.
Veľa vecí v živote totiž nepríde predtým, než začneme.
Prídu až preto, že sme začali.
Najskôr nepríde ateliér a potom maliar.
Najskôr musí človek maľovať.
Až potom možno jedného dňa príde aj priestor, ktorý môže nazývať svojím ateliérom.
Najskôr nepríde sebavedomie a potom prvý krok.
Veľakrát je to presne opačne.
Urobíte prvý krok.
Potom druhý.
Potom stý.
A až spätne si uvedomíte, koľko ste sa naučili.
PRVÉ OBRAZY
Keď sa dnes pozriem na niektoré svoje prvé práce, vidím množstvo vecí, ktoré by som dnes urobila inak.
Ale nehanbím sa za ne.
Práve naopak.
Bez nich by nevznikli tie ďalšie.
Každý obraz ma niečo naučil.
Pri jednom farby.
Pri inom kompozíciu.
Pri ďalšom svetlo.
A pri mnohých hlavne trpezlivosť.
Pretože zručnosť nevzniká tým, že si prečítate motivačný citát.
Vzniká opakovaním.
A toto poznám veľmi dobre aj zo športu.
Nemôžete prísť na prvý tréning a očakávať výkon človeka, ktorý trénuje desať rokov.
Telo sa musí adaptovať.
Musí zosilnieť.
Technika sa musí zlepšiť.
A pri maľovaní som objavila niečo veľmi podobné.
Aj oko sa trénuje.
Aj ruka sa trénuje.
Aj schopnosť vidieť detail sa trénuje.
Čím viac som maľovala, tým viac som videla.
„PORTRÉTY NIKDY MAĽOVAŤ NEBUDEŠ“
Najskôr som maľovala najmä krajinky.
Bavilo ma to.
A postupne som chcela skúšať ďalšie veci.
A práve vtedy som počula názor, že krajinky možno áno, ale portréty maľovať nebudem vedieť.
A mohla som to prijať.
Mohla som si povedať:
Asi majú pravdu.
Portréty sú náročné.
Radšej zostanem pri tom, čo už viem.
A toto je podľa mňa veľmi nebezpečný moment.
Pretože komfortná zóna niekedy nevyzerá ako strach.
Niekedy vyzerá veľmi rozumne.
„Toto mi ide, tak načo skúšať niečo iné?“
Lenže keby som zostala iba pri tom, čo mi už išlo, nikdy by som nezistila, čo ďalšie sa dokážem naučiť.
Tak som začala skúšať portréty.
A samozrejme, prvý nevyzeral ako dnešné obrazy.
Ani druhý.
Ani tretí.
Ale to nebol dôvod prestať.
Bol to dôvod namaľovať štvrtý.
Potom piaty.
Potom ďalší.
A ďalší.
Pretože existuje obrovský rozdiel medzi vetami:
„Neviem to.“
a
„Ešte to neviem.“
Prvá veta zatvára dvere.
Druhá vám necháva možnosť pokračovať.
KEĎ SA OBRAZ NEPODARÍ
Samozrejme, boli aj obrazy, s ktorými som nebola spokojná.
Boli momenty, keď som niečo namaľovala a potom som sa na to pozerala a hovorila si:
Toto teda nie.
A vtedy máte na výber.
Môžete sa uraziť na vlastné plátno.
Alebo zobrať štetec a skúsiť to opraviť.
A ja som opravovala.
Premaľovávala.
Menila.
Niekedy som mala predstavu, ktorá jednoducho nefungovala.
A musela som ju pustiť.
To je tiež súčasť tvorby.
A podľa mňa aj života.
Nevzdávať sa totiž neznamená tvrdohlavo robiť stále to isté.
Niekedy znamená práve opak.
Priznať si:
Toto nefunguje.
Musím to urobiť inak.
Ale pokračujem.
ČO MA NAUČIL ŠPORT
Veľa z toho, ako dnes pristupujem k maľovaniu, podľa mňa nevzniklo pri stojane.
Vzniklo oveľa skôr v športe.
Šport ma naučil veľmi jednoduchú vec.
Výsledok, ktorý ľudia vidia, je iba malá časť celej práce.
Ľudia vidia súťaž.
Medailu.
Víťazstvo.
Ale nevidia všetky tréningy, keď sa vám nechcelo.
Prehry.
Únavu.
Opakovanie stále rovnakých pohybov.
Moment, keď sa vám nedarí a napriek tomu prídete znova.
A v tvorbe je to veľmi podobné.
Ľudia dnes vidia hotový obraz.
Fotografiu na internete.
Výstavu.
Vernisáž.
Ale nevidia stovky hodín, ktoré tomu predchádzali.
A možno práve preto sa snažím príliš neupínať na okamžitý výsledok.
Pretože viem, že výsledok je často iba vedľajším produktom toho, že človek dostatočne dlho pokračoval.
„NIE SI AKADEMICKÁ MALIARKA“
A potom prišla ďalšia hranica, ktorú mi niekto ochotne vysvetlil.
Keďže nie som akademická maliarka, nemôžem očakávať, že budem svoje obrazy vystavovať v galériách alebo na výstavách.
Toto je presne ten typ vety, ktorý sa môže človeku dostať do hlavy.
Pretože znie autoritatívne.
Znie, akoby existovalo nejaké pravidlo, podľa ktorého je už dopredu rozhodnuté, kam patríte a kam nie.
A ja nechcem znižovať význam umeleckého vzdelania.
Človeku môže dať obrovské množstvo vedomostí, techniky, vedenia a kontaktu s umením.
Ja som túto cestu jednoducho nemala.
Moja cesta bola iná.
Učila som sa vlastnou prácou.
A rozhodla som sa, že fakt, že som neštudovala výtvarné umenie, nebudem používať ako výhovorku, prečo nemôžem napredovať.
Pretože ak mi niečo chýbalo, existovali iba dve možnosti.
Sťažovať sa na to.
Alebo sa to snažiť naučiť.
Vybrala som si tú druhú.
A potom prišiel moment, keď moje obrazy na výstave naozaj viseli.
Pamätám si pohľad na ne.
A nešlo o pocit:
„Tak, a teraz som všetkým dokázala, že sa mýlili.“
To by podľa mňa bol veľmi zlý dôvod niečo robiť.
Nemôžete celý život stavať na dokazovaní niečoho ľuďom, ktorí o päť minút možno ani nepremýšľajú nad vaším životom.
Pre mňa to bolo niečo iné.
Bol to dôkaz pre mňa samotnú, že hranica, ktorú mi niekto opísal ako konečnú, konečná nebola.
OD ATELIÉRU NA VÝSTAVU
A práve preto je pre mňa cesta hotového obrazu na výstavu taká zvláštna.
Zabalíte obraz.
Odnesiete ho z priestoru, v ktorom vznikal.
Priveziete ho na úplne nové miesto.
Vybalíte.
Zavesíte.
Odstúpite.
A zrazu ho vidíte inak.
Už to nie je iba obraz, ktorý stál niekoľko dní vedľa môjho stojana.
Je súčasťou výstavy.
Vedľa neho visia ďalšie moje diela.
Prichádzajú ľudia.
Zastavujú sa.
Pozerajú.
A ja si niekedy v takom momente spomeniem na úplný začiatok.
Na dobu, keď som nemala ateliér.
Na prvé pokusy.
Na krajinky.
Na nepodarené obrazy.
Na prvé portréty.
Aj na ľudí, ktorí boli presvedčení, že niektoré veci jednoducho nedokážem.
A potom sa pozriem na tú stenu.
Odpoveď visí na nej.
VERNISÁŽ
Vernisáž je pre mňa zvláštny moment.
Tvorba je väčšinu času veľmi tichá činnosť.
Človek je sám so svojimi myšlienkami, farbami a plátnom.
A zrazu je okolo obrazov množstvo ľudí.
Rozprávajú sa.
Pozerajú.
Pýtajú sa.
Niekto sa pri jednom obraze zastaví na pár sekúnd.
Niekto pri inom zostane oveľa dlhšie.
A toto ma baví sledovať.
Pretože v tej chvíli už obraz nie je iba môj.
Každý si v ňom môže nájsť niečo vlastné.
A niekedy príde človek a povie:
„Tento obraz so mnou niečo robí.“
Pre autora je to veľmi silný moment.
Nie preto, že sa niekomu páčia farby, ktoré som použila.
Ale preto, že niečo, čo vzniklo najskôr iba ako myšlienka v mojej hlave, dokázalo vyvolať emóciu v úplne inom človeku.
ČO BY SA STALO, KEBY SOM ICH POČÚVALA?
Niekedy rozmýšľam nad veľmi jednoduchou otázkou.
Čo by sa stalo, keby som všetkých tých ľudí počúvala?
Keby som prijala, že bez výtvarnej školy nemá význam maľovať?
Keby som uverila, že portréty nikdy nezvládnem?
Keby som si povedala, že výstavy nie sú pre mňa?
Odpoveď je veľmi jednoduchá.
Nič.
A práve to je na tom najhoršie.
Nevznikli by obrazy.
Neboli by výstavy.
Neboli by skúsenosti, ktoré dnes mám.
A keby som rovnakým spôsobom rozmýšľala v športe, možno by som nikdy nevyhrala ani jednu súťaž.
Nie preto, že by tí ľudia mali pravdu.
Ale preto, že by som sa sama rozhodla prestať skôr, než by som mohla zistiť, kam až sa dokážem dostať.
A myslím si, že toto robíme niekedy vo svojom živote všetci.
Čakáme na povolenie.
Na potvrdenie.
Na človeka, ktorý nám povie:
„Áno, teraz už si dosť dobrá. Môžeš.“
Lenže také povolenie nemusí nikdy prísť.
NEVZDÁVAŤ SA NEZNAMENÁ, ŽE MUSÍTE BYŤ NAJLEPŠÍ
Toto chcem zdôrazniť.
Nevzdávať sa neznamená, že musíte byť najlepší.
Ani ja nepotrebujem tvrdiť, že som najlepšia maliarka.
To vôbec nie je môj cieľ.
Vždy bude niekto technicky lepší.
Skúsenejší.
Vzdelanejší.
Talentovanejší.
Rovnako ako v športe.
Ak svoju hodnotu postavíte na tom, že musíte byť lepší než všetci ostatní, nikdy nebudete mať pokoj.
Pre mňa je oveľa dôležitejšia iná otázka:
Som dnes ďalej ako človek, ktorým som bola, keď som začínala?
Ak áno, pokračujem správnym smerom.
Nemusím poraziť celý svet.
Stačí, že neprestanem rozvíjať to, čo mi dáva zmysel.
ROBIŤ TO, ČO VÁS BAVÍ
A možno práve toto je najväčšia vec, ktorú som si z celej cesty odniesla.
Nie všetko, čo robíte, musí každý pochopiť.
Nie každý musí chápať, prečo vás niečo baví.
Nie každý musí veriť vášmu nápadu.
A nie každý človek, ktorý vám dá názor, musí mať automaticky pravdu.
Samozrejme, kritiku treba vedieť počúvať.
Nie každé „nedokážeš to“ je útok.
Niekedy nám človek povie nepríjemnú pravdu, ktorú potrebujeme počuť.
Ale treba sa naučiť rozlišovať medzi užitočnou kritikou a cudzím obmedzením.
Užitočná kritika vám povie:
„Toto ešte potrebuješ zlepšiť.“
Obmedzujúci človek vám povie:
„Ty na to nemáš.“
To sú dve úplne odlišné veci.
Prvá vás môže posunúť.
Druhá vás môže zastaviť, ak jej dovolíte.
OD PRÁZDNEHO PLÁTNA PO VERNISÁŽ
Keď sa teda dnes postavím pred prázdne plátno, už v ňom nevidím iba bielu plochu.
Vidím možnosť.
Netuším presne, čo z neho vznikne.
Možno budem niečo opravovať.
Možno zmením pôvodnú predstavu.
Možno sa mi niečo nepodarí.
Ale viem jednu vec.
Ak neurobím prvý ťah štetcom, nevznikne nič.
A myslím si, že to neplatí iba pri maľovaní.
Možno máte v hlave niečo, čo chcete už dlho skúsiť.
Začať cvičiť.
Maľovať.
Podnikať.
Napísať knihu.
Zmeniť prácu.
Ale stále čakáte na moment, keď budete pripravení.
Možno nepotrebujete byť pripravení.
Možno potrebujete jednoducho začať.
Nie bezhlavo.
Nie s predstavou, že všetko musí vyjsť.
Ale s ochotou byť chvíľu začiatočníkom.
Robiť chyby.
Učiť sa.
A pokračovať.
Pretože keby som ja čakala na moment, keď budem mať vzdelanie, ideálne podmienky, ateliér a istotu, že moje obrazy budú dostatočne dobré...
možno by ste dnes nepozerali toto video.
A neexistovali by ani mnohé obrazy, ktoré vám v ňom ukazujem.
NA ZÁVER
Pre mňa teda cesta od prázdneho plátna po vernisáž nie je iba príbehom o maľovaní.
Je to pripomienka toho, čo sa môže stať, keď človek vydrží pri niečom, čo ho skutočne baví.
Nemusíte začínať ako odborník.
Nemusíte mať dokonalé podmienky.
Nemusíte mať súhlas všetkých okolo seba.
A hlavne nemusíte vedieť, kam presne vás tá cesta zavedie.
Potrebujete však urobiť prvý krok.
A potom ďalší.
Ja som začínala bez umeleckého vzdelania a bez vlastného ateliéru.
Učila som sa sama.
Začínala som krajinami a neskôr som sa pustila aj do portrétov a ďalších motívov.
Počula som, čo všetko údajne nebudem vedieť a kam sa údajne nemôžem dostať.
A pokračovala som.
Nie preto, aby som niekomu niečo dokazovala.
Ale preto, že ma to bavilo.
A toto považujem za podstatné.
Pretože keby som celý život počúvala ľudí, ktorí mi hovorili, čo nedokážem, pravdepodobne by som nenamaľovala ani jeden obraz.
Nevyhrala by som ani jednu súťaž.
A možno by som dnes nerobila takmer nič z toho, čo mám rada.
Takže ak si máte z tohto článku odniesť jedinú myšlienku, nech je to táto:
Nedovoľte, aby človek, ktorý nevidí váš potenciál, rozhodoval o tom, kam až sa pokúsite dostať.
Nie každý sen sa splní.
Nie každý pokus vyjde.
A samotné „nevzdám sa“ vám úspech negarantuje.
Ale jedno je isté.
Ak to vzdáte ešte pred prvým krokom, výsledok už poznáte.
Preto skúšajte.
Učte sa.
Buďte ochotní byť najskôr nedokonalí.
A ak vám na niečom skutočne záleží, dajte tomu čas.
Možno sa jedného dňa obzriete späť a zistíte, že to, čo bolo kedysi iba prázdnym plátnom, dnes visí na stene vašej vlastnej výstavy.
A presne taká bola moja cesta.
Od prázdneho plátna...
až po vernisáž.
Ak chcete vidieť ďalšie príbehy zo zákulisia mojej tvorby, vznik obrazov a cestu, ktorou FITART pokračuje, sledujte ma na sociálnych sieťach.
A moje aktuálne originálne obrazy a reprodukcie nájdete na www.FITART.sk.
Ďakujem, že ste túto cestu dnes prešli so mnou.
Veronika Očipová FITART